Návrh, ktorý rozvíjam, vedome odmieta akúkoľvek prítomnosť technológie. Sústreďuje sa na vytvorenie prostredia podporujúceho introspekciu, fyzickú aj mentálnu nehybnosť, sústredenie sa na zmysly a kontempláciu. Tento priestor má charakter osobného útočiska – zbaveného vizuálneho i akustického smogu, v ktorom človek nachádza ticho, rovnováhu a vnútorné ukotvenie.Inšpirujem sa myšlienkou, že telo a zmysly sú nástrojmi vnímania, ktoré však v súčasnej dobe často podliehajú zahlteniu technológiami. Tento návrh ich chce opäť prebudiť. Denné svetlo sa stáva výrazovým prostriedkom času – jeho pohyb a zmeny odhaľujú rytmus dňa aj sezónne cykly. Tiene, ktoré putujú po mori dňa, sa tu menia na metaforu plynutia, na stopy neuchopiteľných momentov. Vo vizuálnych odkazoch a inštaláciách pracujem aj s obrazom fotografie – ako záznamu osobnej spomienky, ktorej význam pozná iba jej autor. Takáto fotografia sa stáva intímnym objektom neukázaného, reflexom osobného zážitku, ktorý je tichý,
neexhibičný, určený iba pre jedného pozorovateľa. Rovnako ako zrak ako fotoaparát, zaznamenáva iba to, čo je pripravené byť videné.