Moja práca sa venuje návrhu priestoru, ktorý vychádza z prirodzených kvalít púšte – piesku, skla a svetla. Koncept vzniká z myšlienky „priestoru z núdze“, teda prostredia, ktoré nepracuje s nadbytkom, ale s podstatou. Púšť pre mňa predstavuje symbol jednoduchosti, očistenia a vnútornej koncentrácie; ponúka minimum vonkajších podnetov, no zároveň vytvára maximum priestoru pre introspekciu. Tento prístup sa premietol do voľby materiálov, tvaroslovia aj samotnej funkcie navrhovaného priestoru, ktorého cieľom je podporovať meditáciu, duchovný rast a harmonické spolu bytie komunity. Nakoniec sa tento námet premietol až do návrhu architektúry a nie len samotnému priestoru 

Počas práce som si zároveň uvedomila, že pri uvažovaní o budúcnosti potrebujeme priestor s vysokou mierou variability. Preto som koncept ďalej skúšala aplikovať v rôznych prostrediach a na odlišné účely. V každom z týchto kontextov sa prirodzene formovali špecifické komunity a skupiny ľudí, ktoré v priestore spolu fungovali a vytvárali jeho jedinečný charakter.