Indiánka Aiyana - večný kvet
عرض:
4245x
تقنية:
اللوحة الاكريليك
سنة المنشأ:
2010
الفن:
SK2111 0000 00001220
مغروس:
06.11.2021 15:28:24
وصف العمل:
Názov: Indiánka Aiyana - večný kvet 
Technika: akryl / olej na plátne
Rozmer maľby: 28 × 34 cm
Rok vzniku: 2010
Rám: dekoratívny s ornamentami
Indiánka“ vznikla v roku 2010 ako symbol tichej sily a harmónie s prírodou. Teplé tóny západu slnka a jemné detaily na odeve ukrývajú posolstvo pokoja, krásy a rovnováhy. Obraz prinesie do domova nielen estetiku, ale aj "iskru duše". 
Maľba zachytáva mladú indiánku v okamihu rozjímania – sedí so sklonenou hlavou, akoby načúvala hlasu zeme a prírody, ktoré sú pre jej kultúru posvätné.
Teplé hnedo-oranžové tóny pozadia symbolizujú západ slnka nad prériou a zároveň vnútorné teplo, pokoj a duchovnú hĺbku. Jemné biele a tyrkysové detaily na odeve odkazujú na čistotu a spojenie s tradíciou.
Obraz autorka namaľovala v období, keď hľadala vlastnú cestu k vnútornému pokoju – indiánka preto nie je len portrétom inej kultúry, ale aj autoportrétom duše, ktorá túži po harmónii a rovnováhe.
Príbeh: „Aiyana – Tá, ktorá počúva vietor“
Niekde na pomedzí svetov, kde sa minulosť dotýka prítomnosti ako tieň v tráve, žila Aiyana. Jej meno znamenalo „večný kvet“, a hoci vyrastala v malej komunite ukrytej medzi horami a jazerom, v jej vnútri rástla túžba po niečom väčšom – po porozumení.
Od detstva ju stará mama učila, že svet nie je len to, čo vidíme, ale aj to, čo cítime, keď zavrieme oči. „Pravda žije vo vetre,“ hovorila. „A keď ju raz budeš hľadať, vietor ti odpovie.“
Keď Aiyana dospela, prišiel deň, keď musela odísť – nie preto, že by chcela utiecť, ale preto, že cítila, že jej duša musí kráčať vlastnou cestou, aby pochopila, kam patrí. So sebou si vzala len starú prikrývku s modrým pruhom – symbol rieky, ktorá spája všetko živé – a náušnicu z pierka orla, ktorú jej stará mama dala, keď bola dieťa.
Putovala krajinou. Cítila pulz zeme pod nohami, počúvala ticho hôr, sledovala pohyb oblakov. Prechádzala mestami, kde nik nepoznal jej jazyk, a krajinami, kde si jej pohľad nik nevšimol. V tých chvíľach samoty, keď bola len ona a večerný vietor, začala rozumieť, čo znamená byť súčasťou niečoho väčšieho.
Jedného dňa, keď slnko zapadalo a krajinu zalialo medové svetlo, si sadla do stredu lesa. Zabalená do svojej prikrývky, so sklonenou hlavou, počúvala. Stromy šepkali, zem dýchala, a vietor jej niesol hlasy – nespievané piesne predkov, spomienky, ktoré nikdy nevidela, ale ktoré žili v nej.
Aiyana neplakala. Nepotrebovala. V jej vnútri zavládol mier. Vedela, že odpoveď nebola v ďalekých miestach, ale v nej samej. Bola mostom – medzi tým, čo bolo, a tým, čo ešte len príde.
Keď sa postavila, nebola už len hľadajúcou. Stala sa hlasom – tichým, no silným. A kamkoľvek kráčala, niesla so sebou viac než len príbehy. Niesla svetlo, ktoré sa zapaľuje, keď človek konečne pochopí, kým je.
أعمال أخرى في التسجيل
